Escape from Reality

Skutočne by som chcela napísať čosi, čo by vyjadrilo aká veľmi šťastná, spokojná, vyrovnaná som. Že všetky tie nekonečné debaty nás priviedli k zdarnému záveru. Som taký ten typ, ktorý potrebuje v jednom kuse niečo načínať a trápiť človeka aby na seba upútaval pozornosť, alebo je to len zúfalé volanie o oslobodenie?

Nechcem ho trápiť, nechcem vyzerať ako mrcha, ale keď ja necítim, že sme pre seba stvorení. On má iné priority v živote. Nemáme rovnaké názory, hodnoty a záujmy sa rovnajú maximálne tak cestovaniu, čo nie je neustále možné praktikovať skrz peniaze a voľný čas. Snažíme sa byť v očiach toho druhého dokonalí a nie sami sebou, nie uvoľnení a šialene zamilovaní... Tvárime sa, že máme dokonalý život, pravda je však bohužiaľ inde. Je to smutné zistenie po dvoch rokoch, avšak o tom to samozrejme je. O vzájomnom spoznávaní sa.

Zažili sme samozrejme veľa pekného, vášnivého, ale za všetkým vždy je a bolo akési napätie...a to ťažko po tak dlhom čase vyradiť z každodenného fungovania...Neviem prečo sme tak veľmi chceli na seba zapôsobiť aj napriek vlastnej pohodlnosti. Nepáči sa mi to už.

Jasné, stále sa smejem na jeho vtipoch, aj keď už po menej, stále mi príde sexi...nie len telom ale aj intelektom...keď pôsobí vážne a hovorí tie múdre veci... ani po dvoch rokoch však nie sme zohratí...on ma iný biorytmus ako ja, nedokáže sa prispôsobiť a asi ani ja nie... je to vekom? Je to o vzájomnom porovnávaní si ega? Existuje vôbec v láske porovnávanie sa? Pochybujem o tom.

Aj tak si myslím, že jedného dňa nájde ženu (alebo ja muža), pri ktorej si povie, že sa pri nej cíti fantasticky, uvoľnene, sám sebou...tak, ako kedysi pri mne. Už len, že sa zamýšľam nad takýmto scenárom to asi nevypovedá o ničom dobrom.

V deň, keď som mu povedala o všetkom, čo ma kedysi trápilo, ťažilo na srdci, som si to akoby sama pred sebou nahlas priznala.... Sama som sa začala cítiť inak... triezvejšie? Strašne ma to mrzí... tak veľmi.